Predstav si svet, kde škrečky už nie sú…
Nie preto, že by sme na ne zabudli, ale preto, že sme im nerozumeli.
Svet, kde malý život, ktorý dokáže v tichosti milovať, zostáva nepochopený.
Svet, kde deti prichádzajú o priateľstvo, ktoré mohlo byť nádherné.
O šancu cítiť lásku, zodpovednosť, spojenie.
O šancu vyrásť nielen so škrečkom, ale aj vďaka nemu.
Koľko detí by sa cítilo osamelejších, pretože by nikdy nezistili, že ich škrečok nie je len zvieratko v klietke, ale dôverník, ktorý vždy ticho počúva?
Stovky detí by sa nikdy nenaučili, že aj tie najmenšie labky dokážu objať srdce.
Keby Škrečkopédia nikdy nevznikla, bolo by to, akoby niekto vymazal stovky malých, no dôležitých príbehov.
Koľko škrečkov by zbytočne trpelo, pretože ich majitelia nevedeli, ako sa o ne starať?
Koľko nevinných životov by zhaslo skôr, než stihli zažiariť, v dobrej viere, že „plávanie škrečkov je zábava“?
Možno by v budúcnosti už žiadne škrečky ani neboli.
Možno by ich u nás zakázali tak, ako v Holandsku – nie zo zloby, ale aby ich chránili pred ľudskou nevedomosťou.
Keby Škrečkopédia nikdy nevznikla, nepoznali by sme ani príbeh ženy, ktorá sa rozhodla dať svojej bolesti zmysel. Ktorej rukami prešlo svetlo aj tma.
A ktorá si vybrala vytvoriť niečo, čo môže zmeniť život iným.
Niečo, čo pohladí dušu.
Niečo, čo zanechá stopu.
Aj keby mala len veľkosť malej packy.
Ani tento príbeh by neexistoval.
A spolu s ním by zmizli stovky ďalších.
Tiché detské izby, kde niekto malý mohol byť veľkou oporou.
Zabudnuté klietky.
Nevypovedané „ďakujem“.
Chvíle smiechu, lásky, dojatia… ktoré sa nikdy nestali.
A svet by bol o čosi menej huňatý.
Tichší.
Prázdnejší.
Toto bola úloha, ktorú sme dostali na kurze kráľa obsahu – Filipa Kunu. Mala som zodpovedať otázku, o čo by prišiel svet, keby nikdy nevznikla Škrečkopédia.
Kurz som sa rozhodla absolvovať z dôvodu vstupu do pre mňa zatiaľ neznámych vôd knižného autorstva. Pomohol mi utriediť si mnohé strategické a komunikačné veci, a preto pokračujem kurzom pod vedením Daniela Heviera.
